Ako sme sa rozhodovali o našom budúcom bývaní

Celý náš životný príbeh nie je potrebné poznať. Väčšina príbehov končí slovami: „a bola svadba a žili šťastne, až kým nepomreli“. V žiadnej rozprávke sa už nepíše, ako si princ a princezná hľadali spoločné bývanie, uvažovali nad tuctom ponúk realitných kancelárií a po nociach skúmali svoje možnosti, čo by si ako mladá rodina mohli finančne dovoliť. Jasné, princ a princezná asi nebudú potrebovať hypotéku a stavebné povolenie a tisíc ďalších papierov, aby niekde mohli bývať. 

My sme však už z tejto rozprávky vyrástli, rozhodli sme sa opustiť náš rodičovský „palác“, zohnali pozemok a silno-prudko uvažovali.

Keď ste mladá rodina s malým dieťaťom, nie ste príbuzní žiadnych významných osobností, dokonca ani nemáte modrú krv alebo značné úspory, či už chcete alebo nie, rozhodovanie o budúcnosti v dosť veľkej miere podlieha stavu peňaženky. A tak si spočítate 2 + 2 a vydelíte ich počtom osôb v domácnosti a vyjde vám, že za to málo, čo zostalo, máte zabezpečiť výstavbu svojho hniezda.

Dlho sme premýšľali, ako by sa to dalo, nie, ako by sa nedalo – lebo sa tvárime, že sme pozitívni a nechceme prehrať hneď na začiatku. Ja som obrovský odporca akýchkoľvek pôžičiek, pretože rodičia mi vštepovali celý život myšlienku, že na akú perinu mám, s takou sa mám zakrývať. Tentokrát, aj keď s ťažkým srdcom, si musíme na tú „perinu“ požičať. Manžel ma upokojuje, že to tak robia predsa všetci. Teda takmer všetci, aby som neurazila tých s modrou krvou, dedičov, úspešne podnikajúcich a ďalšie sociálne skupiny, ktoré tvoria výnimku.

Ideme teda do banky, kde nás vítajú s otvorenou náručou a ponúkajú nám hypotéku. Tú nám schválili, pretože manžel je dlhoročným klientom banky, a tak asi vedia. Vybavili sme nejaké papiere, potvrdenia o výške platu, výške materskej a podpísali. Je to tu. Prvá pôžička v živote, zhoršený dych, mierna úzkosť. Zároveň nádej a viera v lepšie zajtrajšky. Lebo bez nich by to asi nešlo.